Ako sme padli do kaluže

Dnes trošku iný článok, na aký ste zvyknutí.

Zážitky s deťmi, ktoré najprv vyzerajú hrozne – sú nakoniec vtipné.

A s múdrym koncom. Dajte vedieť ako sa Vám takto napísaný príbeh páčil!

„Deň ako každý iný. Ráno vstávame, robíme raňajky, hráme sa, recitujeme. Ale už som začala šípiť, že nálada u Matildy je nejaká ako to počasie u nás včera – upršané, zamračené, bez náznaku zlepšenia. Keďže som videla, že momentálne neprší a my sa už doma začíname nudiť, nachystali sme sa že ideme von. Máme aj psíka, takže sa vyvenčíme všetci. Matildu som obliekla na von – čiže staršie oblečenie a gumáky, keďže som vedela čo nastane keď prídeme von.

Samozrejme, prvé mláky pred činžákom boli naše. Poriadne sme sa v každej museli vyskákať, zopár krát cez každú prebehnúť. Nie len tak zľahka – ale poriadne! Aby kvapky z tejto mláky mala Matilda až na chrbáte, či na čiapke. Hovorí mi, že chce kolobežku. Začala som samozrejme s vysvetľovaním, že “niéééé sú kaluže atď atď”. Bez úspechu. Stále chce kolobežku. Hovorím dobre ale buď opatrná. Najprv všetko v pohodičke, ladne sa odráža na kolobežke, ale samozrejme snaží sa trafiť každú kaluž, bez toho by to nebolo ono.

Ako tak ideme cez ďalšiu kaluž, tú ďalšiu už nevybrala – ostala v nej sedieť. S kľudom angličana ju dvíham z tej kaluže, zĺahka ňou potrasiem – asi verím, že z nej dokážem vykvapkať vodu od ktorej má zamočené komplet celé legíny. Hlasno skonštatujem, že ideme domov. Osvietilo ma – napadlo ma, či nemám nejaké oblečenie aj v taške v kočíku. Bolo tam! Prezliekame sa. Snažím sa jej vysvetliť to, že ďalšie oblečenie už nemám, takže teraz si ozaj musí dávať pozor, aby sme nemuseli ísť za chvíľku domov. Prichádzame na ihrisko. Bolo tam blato, ale žiadny extrém. Extrémna bola voda pri kolotoči, ktorá vábila na to, aby jej Matilda venovala svoje skoky.

Hovorím jej (áno zase sa snažím niečo povedať), ale cítim že sme nastavené ako v elektrike “ja som + a Matilda -“, že teraz naozaj záleží od nej koľko na ihrisku zostaneme. Kočík, psa aj seba som odstavila pri lavičke – verila som, že nejakú tú chvíľu na ihrisku aj pobudneme. Kúpila som si ryžové chlebíky, sadla na lavičku a sledovala dieťa, ktorému sa najviac páčilo práve na “vodnom kolotoči”. Vyzýva ma, aby som jej utrela šmýkalu na ktorej objavila zopár kvapiek vody. Šetrila si suché tepláky na neskôr. Pri točení na kolotoči vidím, že voda špliecha Matilde znovu na gate.

Preto naozaj už iba tak do pozadia upozorňujem, nech je opatrná, lebo ďalšie oblečenie už ozaj nemám (jedine že by som svoje dala) a ak bude zase mokrá, pôjdeme domov. Deti si ale potrebujú zažiť to, či tí rodičia majú ozaj pravdu alebo si “zase” len vymýšľajú. Nechávam to už na ňu. V kľude si pohryzkávam chlebíky. Vidím, že točenie naberá na intenzite, voda fŕka ako v najlepšom aquaparku a tu zrazu Matilda v kaluži . Komplet celá. Vyzula sa jej ešte aj jedna gumáka – čiže mokrá ponožka. Nuž čo, odkladám “sváču” a idem si po dieťa. Znovu ju zľahka dvíham z kaluže, teraz už netrasiem – voda nezmizne. Kočík vysteliem extra dekou, aby nebolo všetko špinavé od blata. Odcházame z ihriska. Doba na ihrisku – môj skromný odhad 8 minút. „


Niekto by povedal – načo ju tam berieš, keď to nie je prispôsobené na ňu. Ja hovorím – dieťa sa naučí práve v takýchto situáciách o tom čo môže a čo nie. Samozrejme nemám na mysli život ohrozujúce miesta a situácie.

Páči sa mi jeden výrok : “Dieťa na život nepripravíš tým, čo mu zakážeš ale čo mu dovolíš.”

To znamená, že keby ju na to ihrisko nezoberiem, prípadne stojím nad ňou a snažím sa ju chrániť pred tým, aby do tej vody nakoniec nespadla, nikdy sa nenaučí byť opatrnejšia. Ale ja som jej dala moju dôveru. Snažiť sa jemnejšie skákať do tej vody, prípadne si vybrať niečo iné na hranie. Niekde vo vnútri som na to bola psychicky pripravená, že práve toto sa môže stať. Preto keď aj padla do tej kaluže – nenerváčila som, nekričala na ňu. Keď sme prišli domov, samozrejme naša prvá cesta bola do vane. Matildu som nehrešila štýlom – “vidíš aká si teraz špinavá, čo som ti hovorila?! Už s tebou nikam nejdem! Atď” – lebo viem, že toto nie je cesta. Teda aspoň tá naša. Keď sme odchádzali z ihriska, povedala som jej, že keby ma trošku počúvala mohli sme sa ešte hrať na ihrisku ale teraz musíme ísť domov. Len mi opakovala, že je mokrá a od blata. Byť mokrá a od blata, asi nie je príjemné. Bývame kúsok od ihriska, takže sme boli rýchlo doma. Pri kúpaní sme sa rozprávali a teraz som vnímala, že ma počúva. Pýtala som sa jej ako to ona vnímala tú hru, rozprávala jej moje dôvody prečo som jej chcela poradiť atď. Komunikácia je najdôležitejšia. Možno keby aj mňa ako dieťa viac počúvali – práve naučiť nechať naučiť sa cez vlastnú skúsenosť – nebola by som taká vzdorovitá v určitom období.  Možno by som sa nesnažila dokazovať, že iný sa mýlia – keď možno aj mali pravdu. Možno stále som niekde v kútiku duše taká. 🙂

Čo dal Matilde tento zážitok? Skonštatovala, že ďalší krát bude opatrná pri točení. Či to bude naozaj ďalší krát, alebo to bude ten 10x – uvidíme. Hlavne, že to pochopí na reálnej skúsenosti. Prípadne ďalší krát sa budeme točiť spolu. 🙂

https://www.instagram.com/simikosova/

Žiadne komentáre

Napíšte komentár